Prečo v Ansible nemôžeme plne využiť deklaratívny prístup vo všetkých playbookoch?

Ansible sa cieľom deklaratívnosti opisuje željeno stanje systému. Avšak úplná deklaratívnosť je obmedzená kvôli potrebe vykonávať sekvenciu operácií a závislostí medzi úlohami, čo niekedy vyžaduje imperatívny prístup na správne dosiahnutie konečného stavu. Niektoré moduly alebo úlohy môžu vyžadovať vykonanie akcií v určitej poradí alebo závisieť od výstupu predchádzajúcich úloh.

Napríklad:

1. Podmienečné vykonávanie úloh: Použitie when: na vykonanie úlohy iba za určitých podmienok môže narušiť čistotu deklaratívnosti, pretože podmienka je často založená na aktuálnom (a nie požadovanom konečnom) stave alebo výsledku predchádzajúcej úlohy.
2. Použitie register a changed_when: Uloženie výstupu úlohy do premennej (register) a použitie tohto výstupu v neskorších úlohách alebo na určenie, či došlo k zmene (changed_when) je tiež imperatívny prvok.
3. Moduly, ktoré vykonávajú príkazy: Moduly ako command, shell, script sú svojou podstatou imperatívne, pretože jednoducho vykonávajú daný príkaz bez záruky alebo opisu konečného stavu.

Príklad imperatívneho prvku:

- name: Uistite sa, že služba beží
  systemd:
    name: my_service
    state: started
  register: service_status

- name: Reštartujte službu, ak beží
  command: systemctl restart my_service
  when: service_status.changed

Tu sa druhá úloha vykoná iba v prípade, že prvá zmenila stav služby (napríklad ju spustila). Ide o imperatívnu podmienku závislú od výsledku predchádzajúcej akcie.

Celkovo Ansible ponúka hybridný prístup: snaží sa byť čo najviac deklaratívny, ale ponecháva priestor (niekedy nevyhnutný) na použitie imperatívnych konštrukcií tam, kde to logika nasadenia a správy konfigurácie vyžaduje.